1. Nová v škole
3. 4. 2013
1.
Nová v škole
Pomaly a s nervozitou som sa po chodníku približovala k mojej novej škole. Bola som celá napätá a zároveň zvedavá. Ale čo ak si to všimnú? Čo ak ma neprijmú takú aká v skutočnosti som? Kládla som si v mysli otázky. Celá roztrasená som vošla do teplej chodby školy. Na to že je začiatok novembra je už poriadne chladno. Tu vo Washingtone je zima asi úplne normálna.
V miestnosti bolo plno žiakov a všade ruch a hluk. Takmer nikto si ma nevšímal a o to mi išlo. Teda samozrejme chcem aj zapadnúť, ale nechcem byť moc viditeľná. Podišla som k informačnému centru kde stála a niečo ťukala mladá žena. Mohla mať tak dvadsaťpäť rokov, štíhlej postavy a hnedé vlnité vlasy jej spadali po úroveň lakťov rúk. Mala dokonale namaľovanú tvár a oblečené tričko s názvom školy. Rifle sa jej k tomu dokonale hodili.
„Neviete prosím vás kde by som našla triedu 1.B?“ spýtala som sa celá zasypaná snehom.
„Na piatom poschodí, vľavo,“ odvetila mi a milo sa na mňa usmiala.
Poďakovala som a odkráčala som k výťahu. Ako som tak nastupovala do výťahu stupňovala sa vo mne nervozita a stres. Vyviezla som sa sama, našťastie. Aspoň som na seba príliš neupútala pozornosť. Výťah na vystrelil na piate poschodie ako blesk a ani som sa nestihla spamätať. Otvorili sa výťahové dvere a predo mnou sa rozprestierala obrovská chodba, takmer väčšia ako na prízemí. Vystúpila som z výťahu a ako mi povedala žena za pultom, išla som vľavo a snažila som sa nájsť svoju triedu. Bolo tam asi dvadsať tried. Okolo mňa chodili študenti a začali si ma všímať. Nakoniec som prišla na koniec chodby kde bola moja trieda. Opatrne som otvorila dvere a vstúpila som. V triede nás bolo dosť, no napriek tomu sa väčšina pozerala na mňa. Určite si to už všimli. Pomyslela som si. Všetky lavice boli obsadené, no jedno miesto bolo voľné. V strednej rade úplne posledná lavica. Sedel tam len jeden chalan. Pozrela som sa jeho smerom a ihneď sklopil zrak. I keď som tam sedieť nechcela, nemala som inú možnosť. Pomalým krokom som sa približovala k jeho lavici.
„Ahoj, môžem?“ spýtala som sa keď som k nemu pristúpila.
On len prikývol na znak súhlasu a sadla som si na stoličku vedľa neho. Zjavne sa mu moc nechcelo komunikovať, no nechala som to tak. Vybrala som si z kabelky pero a zápisník, aby som si zaznačila všetko potrebné. Keďže som už prváčka na strednej, bude to určite oveľa ťažšie, tak si to radšej zapíšem.
Všetci v tejto triede boli nový, no videla som ako si pošuškávajú a malými pohľadmi sa na mňa pozerajú. Už teraz som sa bála že nezapadnem. O pár minút zazvonilo a do triedy vošla pani profesorka. Pravdepodobne triedna. Bola plnšieho tvaru, nižšia, mala okolo päťdesiatky no už na prvý pohľad sa mi zdala sympatická. Mala oblečené tričko staromódnejšieho tipu so svetríkom a dlhé čierne nohavice. Vlasy mala zostrihané do pážacieho účesu ktorý sa hodil k jej postave.
„Dobré ráno milí žiaci, vítam vás vo vašej novej škole. Ja som Clare Pinkertonová a som vaša triedna učiteľka. Tak a teraz sa predstavíte v mne!“ predstavila sa nám učiteľka.
Po jej rečnení sa začali všetci predstavovať. Trvalo to asi pol hodinu kým som sa mohla predstaviť ja. No vtom prišiel rad na mňa. Všetci sa v momente otočili a asi tridsať očí sa mi dívalo priamo do tváre.
Bola som nervózna a roztraseným hlasom som povedala: „Volám sa Alice...Carterová, Alice Carterová!“ povedala som zakoktane.
O desať minút zazvonilo a mne odľahlo. Konečne to mám za sebou. Čakala nás ešte jedna hodina kde sme si mali povedať čo si zajtra prinesieme.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.