10. Vládca
12. 8. 2013
10.
Vládca
Začula som hlasy. Nie počkať, jeden hlas. Všade bola tma, cítila som že mám zavreté oči. Ten hlas som dobre poznala. Bol to Sam. V jeho slovách som cítila že sa mi prihovára.
„Alice, prosím...prosím preber sa,“ hovoril mi.
Chcela som otvoriť oči, ale viečka som mala moc ťažké. Po pár sekundách sa mi to predsa len podarilo. Pomaly som otvorila oči. Tá temnota predo mnou sa rozplynula a mala som pred očami len rozmazanú škvrnu. Pár krát som zaklipkala očami a rozmazanú škvrnu čo som videla, sa zaostrila na súvislí pohľad. Zbadala som Samovu tvár ako sa nado mnou skláňa. Jeho tmavá ofina sa mu zosúvala z čela a zakrývala mu jedno oko. Opäť vyzeral úžasne a a magicky.
Porozhliadala som sa po miestnosti v ktorej som ležala. Bola to moja izba. Ležala som na mäkkom kožušinovom koberci v mojej izbe. Bola som zmätená. Nevedela som čo sa stalo.
„Alice, ahoj...ako sa cítiš? Ach som tak rád, že žiješ. Veľmi som sa o teba bál,“ s úžasom si vydýchol Sam. Chytil ma za ruky a posadil ma. Roztvoril náruč a poriadne ma objal. A ja som sa poddala jeho objatiu.
Dlho sme sedeli v náruživom objatí. Sam ma pohladil po mojich vlasoch. Tvár som mala sklonenú na jeho pleci. Vzal si moju tvár do svojich dlaní a jemne ma pobozkal. Keď uvoľnil moju tvár v jeho rukách, zadívala som sa mu do belasých očí. Prečítala som v nich strach. Bál sa. O mňa. Nevedela som si rozpamätať čo sa stalo, no vedela som, že sa veľmi bál. Kvôli mne. Na líci som pocítila tečúcu slzu. Tenký pramienok vody a skĺzol po mojom líci a dopadol do mora mojich dávnych sĺz a splynul s minulosťou. No táto slza bola súčasná. Sam mi slzu zotrel prstom a ja som si zaborila tvár do jeho pleca. Ticho som zavzlykala. Sam nič nevravel, pochopil to. Vedel, že aj ja som sa bála. A že sa stále bojím. Oňho. O seba. O nás. Nevedela som prečo tu teraz ležím, ani čo sa stalo, ale vedela som že to malo niečo spoločné s Ianovým napadnutím. Zdvihla som si zvár z jeho pleca a zadívala som sa mu do očí.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa.
„Neboj všetko ti vysvetlím, len mi povedz ako sa cítiš?“ spýtal sa ma zas on.
„Dobre, len ma trochu bolí hlava. Bolesť ako od úderu“ odvetila som. Rukou som si nahmatala temeno hlavy. Cítila som, že tam mám malý hrbolček. Asi to bola modrina.
„Spadla si,“ odvetil jemne Sam.
„Ale prečo? Čo sa deje? A kde je mama? Nemala som byť v škole? Sam vysvetli mi to!“ mala som plno otázok, a opäť žiadne odpovede. V hlave som mala zmätok.
„Počkaj, počkaj, nie tak rýchlo,“ zasmilal sa Sam.
Vyzeral, že má lepšiu náladu než pred chvíľkou. Asi bolo dobre, že som sa prebrala.
„Ach prepáč, ja len... som trochu vystrašená, neviem čo sa tu deje,“ ospravedlnila som sa.
„Tak začnem od začiatku. Boli sme v škole na obede a ty si odpadla. Bol tam kvôli tomu trochu rozruch, niektorí chceli volať sanitku, ale ja som im to vysvetlil tak, aby som ťa mohol odviezť k tebe domov. Povedal som im, že už od rána ti bolo zle a že ťa odveziem do nemocnice. Ale ja som ťa zaviezol k tebe. Tvoja mama tu nebola keď som prišiel, a tak som jej zavolal z tvojho mobilu, aby som sa spýtal kde je. Ona odvetila, že je stále ešte v práci. Tak som jej povedal že dnes u teba prespím. Ona súhlasila,“ dokončil svoju dlhú reč, Sam.
„Aha, no...prečo som odpadla?“ stále som nevedela čo sa tu deje.
„No veď o to ide. To je tá najhoršia vec ktorú ti musím oznámiť,“ povedal už bez úsmevu Sam.
„Akú vec?“ mala som pochybnosti.
„Obávam sa, že viem prečo si odpadla...“ nedokončil Sam svoju myšlienku.
„Prečo?“ už som to napätie nemohla vydržať.
„Súvisí to s tým uhryznutím. Keďže aj Ian je vlkolak, tak aj on má jed v zuboch, čím môže z človeka vytvoriť nového vlkolaka. No ty už si ním bola. To znamená, že jed v tomto prípade pôsobil smrteľne. Týmto ťa chcel zabiť,“ vydýchol Sam.
Pozerala som naňho s vypúlenými očami. Táto informácia ma šokovala. Nikdy som o smrteľnom účinku vlkolačieho jedu nepočula.
„Tak...prečo som ešte stále nažive?“ nevládala som ani prehovoriť.
„Pretože jed pôsobí postupne. Nezabije ťa hneď, ale postupom času sa tvoj zdravotný stav a schopnosti vlkolaka, začnú zhoršovať, až úplne zomrieš,“ Sam bol napätý. Tiež sa bál.
Tieto novinky som nedokázala predýchať. Opäť som neudržala svoje slzy. Bolo toho na mňa príliš veľa. V poslednom čase sa to na mňa všetko sypalo a ja som to už nedokázala udržať.
„Čo budeme teraz robiť? Mám sa dívať na to ako zomieram? Že sa kráti čas ktorý môžem stráviť s tebou?“ pokladala som otázky cez plač.
„Alice, neboj sa, všetko bude dobré. Viem ako by sme mohli zničiť jed v tvojom tele,“ odvetil Sam a privinul si ma k sebe. Pocítila som nádej. Že by bola ešte šanca ako prežiť? Pokladala som si v mysli otázky.
„Ako?“ odtisla som sa mu z náručia, aby som mu videla to tváre.
„Musíme ísť za Vládcom“ odvetil zamyslene.
Toto bola odpoveď, ktorú som nečakala. Ísť za Vládcom vlkolačej ríše. Mama mi o ňom hovorila už v minulosti, keď som bola ešte malá.
Svoj veľký dom mal neďaleko Washingtonu. Vládol všetkým vlkolakom, no iba málokedy sa stalo, že od neho niekto potreboval pomoc. Vytváral poriadky medzi vlkolakmi a riešil problémy vážnejšieho typu, tak aby všade vládol poriadok. A práve to ma zaskočilo, že za ním pôjdeme. Ani ma nenapadlo, že aj toto sa pokladá za vážnejší problém. Nikdy som ho nevidela, a vôbec som si ho nevedela predstaviť.
„A ako vieš, že za ním treba ísť?“ spýtala som sa plná očakávania.
„Lebo on má protilátku, aby mohol zničiť Ianov jed v tvojom tele. Keď ešte žili moji rodičia, hovorili mi o tom, keby to náhodou postretlo aj mňa,“ odvetil so smútkom v očiach.
„Tak kedy tam vyrazíme?“ spýtala som sa.
„Tento víkend,“ odvetil Sam.
A tak aj bolo. Zvyšok týždňa prebehol hladko. V piatok prišla do školy už aj Jessica. Hovorila, že mala menšiu chrípku, ale vyliečila sa. Musela som jej povedať o Samovi a opísať ho samozrejme s ľudskými vlastnosťami. Našťastie mi to uverila. Samozrejme sa všade povrávalo, že som odpadla, takže som bola stredobodom ohováracích tém. Vysvetlila som to aj Jessice, a povedala som jej, že mi bolo zle a asi mi klesol tlak, ale že už som v poriadku. Ona to už ďalej nerozpitvávala a snažila sa na to zabudnúť. V piatok večer som mame oznámila, že v sobotu musím ísť aj so Samom k Vládcovi kvôli protilátke. Povedala som jej všetko ohľadom situácie s odpadnutím a nakoniec, keď to predýchala mi dovolila odcestovať na pár dní aj so Samom do malej dedinky neďaleko Washingtonu za Vládcom.
Dnes bola sobota ráno a pokúšala som sa zbaliť si aspoň pár vecí. Stála som pri skrini vedľa menšieho otvoreného kufra. Bol fialovej farby s kvetinkami, ktoré mali rôzne odtiene fialovej. Postupne som si tam nahádzala dvoje nohavice, zopár tričiek, tri svetre a spodné prádlo. Prihodila som si tam kozmetickú taštičku a pustila som sa do zatvárania kufra. Keďže bol malý, moc sa tam toho nezmestilo. Po dlhšom čase využitom na zatváranie kufra, sa to predsa len podarilo.
Pozrela som na hodinky. Bolo štvrť na deväť. O pol deviatej mal prísť Sam. Obliekla som sa na cestu. Dala som si čiernu mikinu a rifle, obula som si čižmy a kabát. Na hlavu som si nasadila čapicu, na ruky rukavice. Kabelku som si prehodila cez plece a kufor som vzala do druhej ruky.
„Tak ahoj mami,“ rozlúčila som sa s ňou pri dverách.
„Ahoj a keď dorazíte, tak mi zavolaj,“ odvetila mama a objala ma.
Vtom som začula trúbiť auto. To bol určite Sam.
„Tak ahoj, zajtra sa vrátim,“ posledný krát som pozdravila mamu a vyšla som von z dverí. Zišla som po schodíkoch k našej bráne kde už s úsmevom čakal Sam.
„Ahoj, tak čo, môžeme ísť?“ spýtal sa a pobozkal ma.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.