4. Prechádzka v parku
3. 4. 2013
4.
Prechádzka v parku
Len sa usmial, opatrne ma vyložil z auta a rozlúčil sa. Ešte som mu zakývala a o pár sekúnd bol preč aj so svojím pick-upom.
So zakrvavenými rukami som otvorila bránku a pribehla som k dverám. Aj tie som opatrne otvorila. Ruky ma štípali a zároveň strašne boleli. Ani som sa nevyzula, len som pribehla k umývadlu v kuchyni a opláchla som si ich vlažnou vodou.
„Ach zlatko čo sa stalo?“ spýtala sa mama ktorá z obývačky vletela do kuchyne.
„Ale nič, len som spadla,“ odvetila som pokojne.
„Ukáž ošetrím ti to,“ povedala so strachom mama.
„Nie nechaj tak, ja si to ošetrím, nie je to nič vážne,“ odtiahla som si ruky.
„Tak dobre, viem už nie si malé decko,“ usmiala sa mama.
Keď som mala ruky umyté, krv bola preč a bolo vidieť iba malé škrabance. Leukoplastom som si zalepila škrabance a už to takmer nebolelo. Opäť som odišla do chodby, kde som sa vyzula, vzala som si kabelku a pomalým krokom som išla do izby.
„A len tak mimochodom, kto ťa priviezol na aute?“ spýtala sa mama.
Tejto otázky som sa obávala. Zastavila som sa medzi dverami a otočila som sa smerom k mame.
„Kamarátka ktorá mi pomohla vstať zo zeme a nechcela, aby som s tými rukami šla peši domov,“ usmiala som sa a zaklamala som.
„Aha fajn,“ odišla mama späť do obývačky.
Zamkla som sa v izbe a vydýchla som si. Uf, nevšimla si ho.
Absolútne som nemala chuť učiť sa, no nemala som inú možnosť. Vybalila som si všetky učebnice a pustila som sa do toho. I keď to vyzeralo že sa učím, v skutočnosti som sa síce učila no vôbec som sa nevedela sústrediť. V hlave som mala stále Sama. Je taký iný. A ja som chcela vedieť kto je. Nevedela som sa dočkať kedy ho znova uvidím. Bola som zvedavá čo mi povie. Bolo šesť hodín večer a konečne som si dokončila všetky úlohy. Vonku sa už zotmelo a opäť husto snežilo.
Chcela som ísť na lov, no zároveň som túžila sa prejsť po parku ako človek. V poslednom čase som vôbec nelovila, no ani dnes som nemala veľkú náladu ísť loviť. Tak som sa rozhodla ísť do parku. Potrebovala som si vyvetrať hlavu. Stále viac a viac som rozmýšľala nad Samom. Do polnoci mám čas takže by som sa počas mojej prechádzky nemala zmeniť na vlkolaka. Obliekla som sa ešte teplejšie než som bola v škole a išla som. Vzala som si kabelku a odcupkala som do chodby, kde som si obula čižmy.
„Kam ideš, Alice?“ spýtala sa mama.
„Idem sa trochu prejsť, neboj vrátim sa skoro,“ odvetila som a skôr než niečo mama stihla povedať, zabuchla som za sebou dvere a odišla som.
Vonku bolo chladno a mráz ma štípal na lícach. Park bol kúsok od nášho domu a vybrala som sa tým smerom. Ulice boli prázdne, len sem- tam sa objavil nejaký človek. Prišla som do parku. Všade bola už tma a chodník po ktorom som kráčala osvetľovali len pouličné lampy. Chodník bol zasnežený a lavičky ktoré stáli na krajoch chodníka boli tiež zahalené snehom. Chodila som asi pätnásť minút a z celého dňa ma už nohy začali pobolievať. Oprášila som si jednu lavičku od snehu a sadla som si na ňu. Rozhliadala som sa okolo a vtom tichu bolo počuť len trúbiace autá. Vtom si ku mne niekto prisadol. Otočila som sa a uvidela som Sama.
„Ahoj Sam, čo tu robíš?“ spýtala som sa prekvapene.
„To som sa chcel spýtať ja teba,“ zasmial sa.
„Išla som sa prejsť,“ odpovedala som.
Díval sa mi do očí a ja som bola ako obarená. Jeho oči ma priťahovali a nevedela som im odolať. Radšej som sklopila zrak.
„Aj ja, musel som sa trochu uvoľniť,“ povedal.
„Inak ešte mi dlžíš odpoveď,“ opäť som sa naňho pozrela a s úsmevom som mu to pripomenula.
„Aha...no ja viem, a čo si sa vlastne pýtala?“ zmätene položil otázku.
„Kto si?“ opäť som pripomenula.
„A čo by si chcela počuť?“ zaváhal.
„Pravdu, lebo viem že človek nie si,“ odhodlane som priznala.
„Ani ty,“ podotkol Sam.
Aha, asi si to všimol. Trochu som sa zapýrila a sklopila som zrak na zem. Mal pravdu, no ja som nechcela aby to vedel. Mohla som tušiť že si to všimne.
„Takže?“ spýtala som sa aby sme sa nerozprávali o mne.
„Mám začať?“ spýtal sa.
„Áno,“ odpovedala som.
„Je to trochu zložité a myslím že by som ti to nemal hovoriť. Ale máš pravdu, človek nie som,“ povedal trochu rozpačito.
„Aha, daj mi nejaké nápovedy,“ brala som to ako hádanku ktorú musím rozlúštiť.
„Jem mäso, len mäso. Teda lovím,“ povedal a sklopil zrak k zemi.
„Aha,“ pochopila som to. Je vlkolak ako ja, teda myslím.
„Viac ti nemôžem povedať. Neskôr to možno zistíš. A teraz ty,“ dokončil Sam.
„Ale moje otázky ešte neskončili,“ nenechala som sa odbiť.
„Myslím že som ti povedal viac než dosť, Alice,“ usmial sa.
„Ako sa voláš a do ktorej triedy chodíš?“ chcela som sa tváriť že to neviem lebo on mi to sám ešte nepovedal.
„Podľa toho že si ma pozdravila mojím menom usudzujem, že tieto informácie vieš,“ odpovedal s úsmevom.
Zahanbene som prikývla a jemne som sa usmiala.
„Povedala mi to kamoška, lebo jej kamoška chodí s tebou do triedy,“ priznala som.
„Ako sa volá?“ spýtal sa Sam.
„Neviem to mi nepovedala,“ odvetila som.
„Aha, no to je jedno, ale stále si mi nepovedala to čo chcem vedieť,“ pozrel sa mi do očí a jemne ma pohladil po dlhých vlasoch.
Bola som trochu zaskočená. Mala som pocit, akoby ma chcel mať bližšie a bližšie. A ja som mu to dovoľovala. Bol taký dokonalý, že som sa tomu nevedela ubrániť.
„Je potrebné, aby som ti to povedala?“ pozrela som sa zahanbene do zeme.
„Bojíš sa?“ spýtal sa zaskočený mojou odpoveďou.
„Mala by som?“ odpovedala som otázkou.
„Nie, ja ti neublížim, u mňa si v bezpečí,“ opäť ma pohladil po vlasoch.
„Možno budeš prekvapený, ale myslím že sme rovnaký,“ usmiala som sa.
Trochu sa zamračil. Myslím že ma nepochopil. Ostala som prekvapená, no zároveň som vedela že to prijme. Teda aspoň som si to myslela.
„V čom?“ spýtal sa nečakane.
„No...ja asi viem čo si a viem to podľa toho, že to poznám,“ povedala som nesmelo.
„Aha, takže si to čo si myslím?“ neisto odvetil.
„Áno, som vlkolak,“ už som sa nebála to povedať.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.