5. Na love
25. 4. 2013
5.
Na love
Sam ostal zaskočený. Nemala som to takto povedať? Čo ak si myslel niečo iné? V hlave mi vírili myšlienky.
„Aha,“ povedal opäť zaskočene.
„Čo aha? Ty nie si vlkolak?“ spýtala som sa prekvapene.
„Prečo si myslíš že ním som?“ odpovedal skryto.
„Podľa nápovied čo si mi povedal som usudzovala že ním si,“ nevedela som čo mám povedať.
„No v podstate nápovedy sú podobné ako tie tvoje, no neznamená to že som vlkolakom,“ opäť sa nežne usmial.
„A nie si?“ spýtala som sa
„Možno áno, možno nie. Myslím že bude lepšie keď ti to teraz nepoviem, možno to časom zistíš aj sama,“ zasmial sa.
„Aha, no...ako chceš,“ nechcela som ho súriť.
I keď som vedela že je vlkolak. Pozrela som sa na hodinky. Bolo pol jedenástej a čas sa blížil k polnoci. Zima mi nebolo lebo pod bundou som mala vlčí kožúšok a ten ma chránil, no aj tak som chcela ísť radšej domov.
„Sam, ja už asi pôjdem,“ povedala som a vstala som z lavičky.
„Fajn, odprevadím ťa,“ odvetil s úsmevom.
Vstal z lavičky a chytil ma za ruku. Mal ju príjemne hrejivú a jeho oči v tme vytvárali žiaru mesiaca. Bol okúzľujúci a zároveň tajomný. Bola som veľmi šťastná, že je tu so mnou. Mala som pocit istoty.
Po chvíľke sme prišli pred náš dom. Vonku bolo stále zima a snežilo. Chvíľu sme len tak stáli a dívali sme si do očí. Mal ich nádhere modré. Už som to nevydržala a opäť som sklopila zrak k zemi.
„Tuším sa na mňa nedokážeš pozerať ani minútu,“ zasmial sa Sam.
Cítila som že sa červenám. Opäť som sa naňho pozrela.
„No...em...asi, ale už by som mala ísť,“ prešľapovala som z nohy na nohu.
Vzal moju tvár do dlane a jemne ma pohladil po líci. Jeho ruky boli teplé aj napriek vonkajšej teplote. Opäť sa mi hypnotizujúco zadíval do očí.
„Tak sa maj,“ odvetil.
„Okej em...aj ty... a nezabudni...,“ odtiahla som sa od neho a so smiechom som lovila v kabelke kľúče.
„Na čo?“ tváril sa prekvapene. Už sa neusmieval.
„No...chcem zistiť kto si a ja verím že čoskoro aj zistím kto si,“ povedala som rozpačito.
„Ako chceš, maj sa Alice,“ zakýval mi na rozlúčku.
„Em...počkaj Sam!“ zastavila som ho slovami.
Vzápätí sa otočil a opäť sa mi zahľadel do očí.
„Čo sa deje?“ spýtal sa s úsmevom.
„Kedy sa znova uvidíme?“ chcela som s ním byť každú sekundu môjho života.
„Nechaj sa prekvapiť...,“ odpovedal Sam a pomalým krokom odišiel po chodníku.
Ostala som ako obarená. Je plný tajomstiev. Nechaj sa prekvapiť? Nepochopila som to, čo tým chcel povedať? Že sa už nikdy neuvidíme? Už teraz mi chýbal. Chcela som ho mať pri sebe, cítiť jeho vôňu, jeho teplo... Potrebovala som ho ako drogu. Po chvíľke som sa spamätala a otvorila som si bránku môjho domu. Keď som vstúpila do vnútra, všade bola tma. Mama už pravdepodobne spala. Potichu a v tme som sa v chodbičke vyzula a vyzliekla som si hrubý kabát. Odcupkala som do svojej izby a zamkla som sa. Pociťovala som únavu, viečka sa mi zatvárali a musela som si ľahnúť na posteľ. A tak som aj zaspala. V oblečení a s kabelkou na pleci. Ešte než som si uvedomila že som sa premenila na vlkolaka som zaspala. A prebudila som sa až ráno.
Prebudil ma budík, ktorý bol nastavený na pravidelné zvonenie. Asi po desiatich pípnutiach som načiahla stuhnutú ruku na budík a jedným stlačením som ho vypla. Chvíľu som sa prevaľovala na posteli. Celé telo som mala stuhnuté a končatiny akoby pomliaždené, keďže som spala celú noc v tej istej polohe. Posadila som sa na posteľ a až keď som sa na seba pozrela, som zistila že vôbec nie som prezlečená. Celé oblečenie som mala pokrčené. Vyzerala som hrozne. A vtom som si uvedomila, že mama nevie kedy som prišla. A tak som sa radšej chcela prezliecť aby som nevyvolala zbytočnú paniku okolo toho, že som spala oblečená.
Rýchlo som vyskočila z postele a zvliekla som zo seba všetko šatstvo. Hodila som ho do skrine, ešte stále pokrčené a navliekla som si na seba nočnú košeľu. Vlasy som si ešte viac rozstrapatila aby to bolo presvedčivejšie a make-up...ten som si trochu pozotierala vreckovkou, keďže odličovač som mala v kúpeľni a moc som sa tam nechcela premávať. Keď som bola spokojná so svojím výzorom tak trochu pripomínajúceho strašidlo, išla som do kuchyne. Mama už sedela pri stole a jedla nízkotučný jogurt.
„Ahoj,“ pozdravila som mamu a naliala som si do hrnčeka teplý čaj.
„Ahoj Alice, kedy si včera prišla?“ spýtala sa mama plná očakávania.
„No....o desiatej,“ váhavo som zaklamala.
Nemohla som povedať pravdu, pretože mama by bola určite naštvaná, že som prišla o trištvrte na dvanásť. I keď som pred nedávnom oslavovala šestnáste narodeniny, ale mama sa večne o mňa bála ako keby som mala desať rokov. A tak som dúfala že o desiatej už spala.
„Ach fajn, ja som si išla ľahnúť už o deviatej...bola som strašne unavená,“ usmial sa na mňa.
„Aha fajn,“ odfúkla som si.
Rýchlo som do seba hodila chleba so šunkou a bežala som do kúpeľne. Chlieb mi moc nechutil, ale musela som si zvykať. Vyzliekla som si pred chvíľou oblečenú nočnú košeľu a vhupla som do sprchy. Nemala som veľa času takže som nemohla byť v sprche príliš dlho. Keď som sa osprchovala zabalila som sa do uteráka a vyfénovala som si vlasy. Na tvár som si naniesla jemný make-up a rýchlim krokom som odišla do izby. Vonku už nesnežilo, ale stále bolo chladno. Obliekla som si čierne nohavice s hnedým rolákom a na to som si dala béžovú kožušinku. Ešte som si posledný krát učesala vlasy a prehodila som si ich na ľavú stranu pliec. Keď som bola hotová vzala som si spod písacieho stola školskú tašku a utekala som sa obuť.
„Už ideš?“ spýtala sa ma mama keď som si navliekala čižmy.
„Áno, prečo?“ odpovedala som prekvapene otázkou.
„Lebo ešte je len štvrť na osem,“ upozornila ma.
Ach, pri tom zhone a spomienkach na včerajší večer, ktoré som nevedela vymazať z pamäti (a ani nechcela) som úplne stratila pojem o čase. No aj tak som chcela ísť.
„Aha, ani som si to neuvedomila, ale to nevadí, pôjdem ešte k Jessice,“ oznámila som jej.
„Fajn...tak si dávaj pozor,“ poslala mi vzdušný bozk mama.
Prevrátila som očami: „Ach mami, koľko krát ti mám vysvetľovať že už nie som malé decko, nemusíš sa stále o mňa báť,“ trocha mi to už liezlo na nervy.
„Ach ja viem, prepáč tak už teda choď,“ usmiala sa.
Opäť som zagúľala očami a vykročila som do chladného počasia.
Zabuchla som za sebou dvere a išla som. Vonku bolo chladno a opäť začalo snežiť. Ako mi mama pripomenula bolo ešte len štvrť na osem a ja som nevedela čo mám robiť. Jessicu som nechcela otravovať takto skoro a tak som sa rozhodla že zájdem smerom ku škole. Ako som tak kráčala po chodníku stále som mala hlavu plnú myšlienok. Myslela som na Sama. Ako to myslel že sa mám nechať prekvapiť? Už od vtedy čo som ho večer posledný krát videla, mi chýba. Opäť som ho chcela mať pri sebe. Ale poslúchla som ho a chcela som sa nechať prekvapiť. Už som bola pred školou. Brána bola otvorená, no na dvore nikoho nebolo. Podišla som k jednej z lavičiek a usadila som sa. Prvá hodina mala byť geografia a tak som si z tašky vytiahla učebnicu potrebnú na tento predmet. Chcela som si ešte preopakovať učivo, lebo včera som sa moc nevedela sústrediť, tak som teraz chcela využiť čas. Bolo pol ôsmej aj päť minút a pred školou sa začali schádzať študenti. Radšej som si učebnicu zbalila do tašky a čakala som či nezazriem Jessicu. Keď som si zapla zips na taške zbadala som ako sa ku mne s úsmevom približuje Jessica.
„Ahoj, Alice,“ zvolala keď ma uvidela a sadla si vedľa mňa na lavičku.
„Ahoj, čo nové?“ spýtala som sa nadšene keď som ju uvidela. Bola som rada že tu nemusím byť sama.
„Mám úžasnú novinu, včera keď som išla domov som stretla Jima Prestona a vieš čo mi povedal?“ spýtala sa ma plná očakávania. Vyzerala akoby išla vybuchnúť od šťastia.
„Neviem?“ priznávam že ma no celkom zaujímalo.
„Že sa mu páčiš!“ vybuchla Jessica do obrovského smiechu.
Táto informácia ma dosť zaskočila. Nemôžem vylúčiť že nebol pekný, ale nič viac ako spolužiaka som ho nevnímala.
„Čomu sa smeješ?“ spýtala som sa vážne. Myslím že na tom nebolo nič smiešne.
„Prepáč, ale príde mi to vtipné že on a ty,“ opäť sa začala smiať.
„Ach neviem čo je na tom smiešne, ale nie je škaredý,“ podotkla som.
„Takže sa ti páči?“ zbystrila pozornosť Jessica.
„Nie, zabudla som dodať že nie je príťažlivý, vnímam ho len ako spolužiaka, nič viac,“ povedala som s náznakom úsmevu.
„Ach pokazila si mi zábavu,“ zachichotala sa Jessica.
„Už sa prosím ťa nesmej ako by si mala dvanásť,“ upozornila som ju.
Je fakt že sa teraz chovala ako decko. Akurát zazvonilo a otvorili školu. Všetci sa nahrnuli ku dverám, takže tam bola poriadna tlačenica.
„Poď už by sme mali ísť,“ prikázala som jej, vstala som z lavičky a vzala som si tašku.
„Okej,“ povedala už pokojná i keď s miernym úškrnom Jessica.
Počkali sme kým sa uvoľnia dvere. Keď sa dalo cez ne voľne prechádzať vkročili sme do vyhriatej chodby školy a zamierili sme ku skrinkám. Ako som si tak vyzliekala kabát spomenula som si na Sama. Čakala som že ho tu niekde uvidím no nestalo sa tak.
Deň prebehol hladko, dostala som jednotku za odpoveď z biológie a i keď sme mali sedem hodín nepociťovala som únavu. Skôr som bola sklamaná. Dnes som totiž ani raz nevidela Sama. Akoby dnes nebol ani v škole. Chýbal mi, no zároveň som sa bála. Netušila som kde mohol byť.
Všimla som si, že Jim sa mi vyhýba. Nechcela som s ním viesť žiadny rozhovor a vyhýbala som sa očnému kontaktu s ním, aby sa nestalo niečo neočakávané. Nepotrebovala som aby mi vyjadroval city. Ja ho stále beriem len ako spolužiaka.
Dnes som bola rozhodnutá ísť loviť a tak som sa chcela uliať z obeda. Sama som nevidela ani v jeho triede, takže pravdepodobne nebude ani na obede.
„Jessica...prepáč ale dnes nemám chuť na obed, asi pôjdem domov,“ oznámila som Jessice keď sme odchádzali z triedy. Musela som jej zaklamať. Nebolo mi príjemné stále jej klamať a zahrávať sa s jej dôverou, ale pravdu som jej za žiadnych okolností nemohla povedať.
„Aha a prečo, je ti zle?“ spýtala sa ma s vážnym výrazom v tvári.
„Nie len som trochu unavená a nie som hladná, radšej si pôjdem ľahnúť, ale neboj som v poriadku,“ chcela som ju upokojiť.
„Fajn, mám ti dnes ešte zavolať?“ spýtala sa keď sme prichádzali k mojej skrinke.
„Nie nemusíš, ako vravím nič mi nie je,“ dokončila som rozhovor.
Rozlúčili sme sa a každá sme odišli k svojej skrinke. Ako som sa prezúvala videla som ako vchádzala do jedálne. Vydýchla som si. Nechcela som aby ma išla odprevadiť domov. Vyšla som zo školy a na GPS mape v mobile som si pozrela najbližší les. Bol asi dvadsať minút od školy smerom na západ. A tak som vyrazila. Kráčala som po zasneženej cestičke s batohom na chrbte. Čím dlhšie som išla, tým viac som nevládala nosiť ťažký batoh s učebnicami na chrbte. Keď som zastala na konci cestičky, rozprestieral sa predo mnou veľký a tajomný les. Zašla som do lesa. Keďže som si chcela niečo uloviť musela som zájsť hlbšie. Bola som asi kilometer od začiatku lesa a rozhodla som sa že toto je vhodné miesto na lov. Za stotinu sekundy bol zo mňa vlkolak. Rozbehla som sa naprieč lesom a hľadala som vhodnú korisť. Srsť mi v behu viala a do očí mi šľahali vločky snehu. Konečne som mohla byť sama sebou. Nemusela som sa báť, že ma tu uvidí niekto zo školy, nemusela som klamať, mohla som sa tu voľne pohybovať tak ako som bola stvorená. Opäť som bola šťastná. Ako som tak bežala, postupne mi dochádzal dych a musela som zastaviť. Zadýchaná som sa posadila do snehu a rozhliadla som sa okolo seba. Bola som už poriadne ďaleko, ale zatiaľ som nenašla žiadnu korisť. Keďže bolo zimné obdobie lov nebol jednoduchý. Mnohé zvieratá spali a zvyšné boli opatrné.
No vtom som začula kroky. Nie ľudské, skôr nejakého zvieraťa. Báť som sa nemusela, keďže som bola najväčší druh zvieraťa v tomto lese a porazila by som každého. Opatrne som sa nadvihla na veľkých labách a rýchlo som sa otočila. Predo mnou stál veľký, asi ako ja mohutný vlkolak. Bol to ten istý druh. No tento bol ešte väčší než ja. Naháňal mi strach. Opatrne som spravila dva kroky dozadu. No pri tomto pohybe zľahka zavrčal. Pocítila som ako mi pod srsťou nabehli zimomriavky. Bála som sa mu pozrieť do očí, lebo som nevedela ako zareaguje. No odhodlala som sa a moje sivo-modré oči sa pozreli druhému vlkolakovi do tých jeho. No v tom sa stalo niečo neočakávané.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.