6.
Jeho brat
Pri pohľade na jeho oči sa mi podlamovali kolená. Tie oči som dobre poznala. Bol to Sam Mayer. Vedela som to na sto percent. Ani som nevedela ako, vyleteli zo mňa slová ktoré som nečakala že poviem.
„Sam,... si to ty?“ boli slová ktoré som povedala. Bola som celá šokovaná. Teraz to už predo mnou neutají. Je vlkolak.
Vlkolak predo mnou ostal šokovaný. Možno som sa splietla. Vírili mi v hlave myšlienky. Ale aj tak som si tým bola úplne istá. Ustúpila som o krok dozadu a sklopila som zrak k zemi. Bála som sa reakcie.
„Alice...áno...som,“ vydýchol prekvapene.
Pristúpil bližšie. Bol niekoľko centimetrov odo mňa a cítila som jeho dych. Aj on ma spoznal. Bola som šťastná, že som opäť s ním.
„Ja som vedel že si to ty,“ slabým hlasom dodal.
Ostala som opäť šokovaná. Takže on to vedel hneď od začiatku.
„Ako si ma spoznal?“ potichu som mu povedala do ucha.
Čím bližšie som bola, tým viac som cítila jeho teplo. Boli sme od seba iba pár centimetrov a končeky mojej srste sa dotýkali tej jeho. Bola som napätá a šťastná.
„Vycítil som ťa, tvoje oči sú iné než ostatné,“ priznal Sam.
„Teraz už predo mnou neutajíš to, čím si,“ zasmiala som sa.
Odvrátil zrak a odstúpil odo mňa. Už sa neusmieval. Povedala som asi to čo som nemala povedať.
„Ja viem...to ma trochu trápi,“ povedal smutne a sadol si do snehu.
Bola som prekvapená. Nechápala som to.
„Ale prečo?“ nevedomky som sa spýtala.
„Je to veľmi zložité, časom ti to vysvetlím,“ povedal už pokojnejšie. Pomaly sa zdvihol zo zasneženej kopy lístia a pomalými krokmi sa priblížil ku mne. Posadil sa vedľa mňa a svojou labou sa dotkol mojej. Vyžarovalo z nej teplo.
„Ako zložité, čo je na tom zložité?“ bola som veľmi zvedavá.
„Vieš, teraz keď už vieš kto som musím ti povedať aj o mojej rodine, no...nechcel som ti to povedať,“ zamyslel sa.
„Tak mi to povedz,“ dožadovala som sa vysvetlenia.
„Poviem, ale nie teraz..teraz chcem byť tu...a s tebou, nechcem riešiť to čo by túto atmosféru mohlo pokaziť,“ usmial sa na mňa.
Povzdychla som si. Vedela som že to nebude nič príjemné.
„Fajn,“ dokončila som.
Položila som si hlavu na jeho plece a počúvala tlkot jeho vlčieho srdca. S ním akoby sa zastavil čas. Ešte nikdy som nebola taká šťastná.
„Čo keby sme boli opäť ľudia?“ navrhla som.
„Ako chceš,“ vyčaril svoj žiarivý úsmev a bolo vidieť jeho tesáky. V jednom momente boli z nás opäť ľudia. Až teraz som pocítila chlad a zimu aká vonku panovala.
„A kedy mi to povieš?“ spýtala som sa zo zvedavosti.
„Už dnes...ak chceš,“ opäť sa nežne usmial.
„Jasné že chcem!“ táto správa ma potešila, no zároveň som sa aj bála toho, čo sa dozviem.
„Fajn, tak...o siedmej v reštaurácii za tvojim domom,“ oznámil mi so zamyslením.
„Okej, em...a mám to brať ako rande?“ zaváhala som nad jeho ponukou.
Bola som z toho trochu zmätená. Všetky informácie sa na mňa valili a v hlave som to mala všetko zamotané.
„Uhádla si,“ zasmial sa a svojou rukou ma oblapil okolo pásu.
Táto informácia ma potešila. Išla som s ním na rande. Bola som fakt rada. Pri ňom som zabúdala na všetky problémy.
Začalo sa stmievať a vonku opäť snežilo. Na mojich červených lícach som cítila padajúce snehové vločky. Začínalo mi byť zima, no nechcela som tento moment pokaziť. Ešte viac som sa pritisla k Samovi, aby som pocítila jeho teplé telo.
„Je ti zima?“ pozrel sa na mňa s vážnym výrazom v tvári a odhrnul mi z čela vlasy.
„No em...trochu,“ priznala som.
„Mala by si ísť domov, ja ťa odveziem!“ ponúkol sa a opäť ma omráčil svojim pohľadom.
„Tak fajn, kde máš auto?“ spýtala som sa zdvihla som sa zo zasneženej zeme.
Oprášila som si nohavice a všimla som si že sa mi zamokril zadok od snehu. Bola mi poriadna zima.
„Na druhom konci lesa,“ oznámil mi a chytil ma za ruku.
Pomalým krokom sme pomaly postupovali tmavým lesom. Na chrbte som mala opäť ten ťažký batoh, s ktorým som nevládala.
„Daj sem vezmem ti ho,“ opäť sa ponúkol Sam a stiahol mi z pliec batoh. Prehodil si ho na svoje rameno a pokračovali sme v ceste.
Už sme neboli ďaleko. Nohy sa mi cestou zabárali do snehu a vytvárali hlboké stopy. No potom som sa nad niečím zamyslela a položila som mu otázku.
„Takže preto si nebol dnes celý deň v škole?“ využila som chvíľu s ním.
„Správne,“ usmial sa na mňa a zrýchlil sa mi tep. Jeho pohľad mi dodával energiu.
Uvedomila som si to. Celý deň lovil.
„Aj si sa najedol?“ spýtala som sa so smiechom.
„Áno, ale zjedol by som viac, momentálne nie je dosť zvery...mnohé majú zimný spánok,“ priznal Sam.
„To poznám,“ uznala som.
Po asi pätnásť minútovej chôdzi sme sa ocitli na kraji lesa. V tej tme nebolo jednoduché rozoznať polohu auta. No Sam ju asi dobre vedel. Stále ma viedol tmou, až sme zrazu zastali. Sam vytiahol z vrecka kľúče a jemne na nich stlačil tlačidlo. Auto zablikalo a konečne som ho uvidela.
„Môžeš si ísť sadnúť,“ povzbudil ma odviedol ma k dverám. Jemne som nahmatala kľučku v tme a otvorila som si dvere. Sadla som si na sedadlo a na mieste šoféra už sedel aj Sam. Naštartoval auto a hlasno zaburácal motor. Svetlá sa rozsvietili a ostré svetlo mi udrelo do očí, ktoré si už zvykli na tmu.
„Och prepáč, nevedel som že sa zľakneš,“ pozrel sa na mňa Sam.
„To nič, oči si zvyknú,“ zamrkala som a už som videla ostrejšie.
Sam pridal na plyn a postupne sme vyšli z lesa a ocitli sme sa na normálnej ceste. Sam zrýchlil a z okna som videla len rozmazané obrázky. Museli sme ísť obrovskou rýchlosťou. No mne to nevadilo, mala som rada rýchlu jazdu.
O pár minút auto zastavilo a vytrhlo ma zo zamyslenia. Stáli sme pred našim domom.
„Tak a sme tu,“ oznámil mi radostne Sam.
„Ďakujem...takže o siedmej,“ usmiala som sa.
„Okej, stretneme sa pred reštauráciou?“ spýtal sa.
“Fajn tak sa zatiaľ maj,“ už-už som chcela otvoriť dvere, keď vtom ma chytil za ruku a pritiahol si ma bližšie.
Natiahol sa a jeho tvár bola asi desať centimetrov od mojej. Hlboko sa mi díval do očí a vtom ma pobozkal. Cítila som jeho dych a teplo čo z neho vyžarovalo. Odtiahol sa odo mňa a mlčky sa na mňa pozeral. Bolo to možno pár sekúnd, no mne to pripadalo ako večnosť. Ostala som zaskočená sedieť v aute a dívala som sa mu do očí. Musela som to predýchať, chcela som byť sama.
„Tak...ahoj,“ usmiala som sa.
„Maj sa,“ pohladil ma po jemných vlasoch.
Otvorila som dvere a vbehla som do domu. Z okna chodby som mu zamávala a auto sa o pár sekúnd vytratilo. Zabuchla som dvere a oprela som sa o stenu. Bolo to skutočne tak? On ma pobozkal? Celé mi to prišlo ako neskutočné. Až teraz som si uvedomila tie náhody. Bolo tu priveľa náhod. Skvelých náhod. Hodila som to za hlavu. Pre mňa tie náhody nič neznamenali. Bola som naopak rada že sa vyskytli. A ten bozk, nebol pre mňa len bozk. Bolo to viac. Cítila som ako mi po líci steká horúca slza. Uvedomila som si že plačem. Prečo? Nechápem prečo? Nerozumela som svojim citom. Nevedela som pochopiť ten plač ktorý zo mňa vychádzal.
Utrela som si slzu a sadla som si na malú stoličku v chodbe. Vyzula som si hrubé čižmy a zvliekla zo seba kabát. Schmatla som do ruky batoh a vošla som do obývačky a išla som smerom do mojej izby. Tá viedla cez obývačku. Na pohovke sedela mama a čítala si časopis. Bez pozdravu som okolo nej preletela, no vtom prehovorila.
„Ahoj, chceš večerať?“ zastavila ma svojimi slovami.
„Nie ďakujem, nie som hladná,“ vykĺzlo zo mňa a pokračovala som v chôdzi. Ocitla som sa pred dverami mojej izby. Otvorila som dvere a vstúpila som.
Zabuchla som za sebou drevené dvere a hodila sa na svoju posteľ. Všetko sa mi v hlave krútilo. I keď som chcela zabudnúť na tie náhody, nevedela som. Prišlo mi to všetko, neuveriteľné, magické, tajomné a neskutočné. Nechápala som súvislosti medzi udalosťami posledných dní. A ešte viac som bola zvedavá čo sa dnes dozviem od Sama. Nechcela som teraz na to myslieť. Posadila som sa na posteli a vzala som si z nočného stolíka balíček vreckoviek. Jednu som vybrala a utrela som si slzy pod očami.
Po chvíľke som sa pozviechala a vrhla som sa na domáce úlohy. Sadla som si za písací stôl a z tašky som si vybrala učebnice. Na stolíku som mala asi desať zošitov a milión papierov a nevedela som čo spraviť prvé. A tak som vzala učebnicu chémie, ktorá bola na vrchu kopy. Snažila som sa vtrepať si do hlavy nové učivo, no nedokázala som sa sústrediť. Vzdala som to. Nahádzala som si učebnice späť do tašky a hodila ju pod stôl. Viem že som tým len strácala čas, lebo by som si nič nezapamätala.
Bolo pol siedmej a rozhodla som sa pripraviť sa na naše tak povediac rande. Vstala som od stola a prešla na koniec izby, kde som mala skriňu s oblečením. Vonku bolo ešte poriadne zima, tak som si z nej vytiahla tmavozelený sveter na gombíky a čierne nohavice. Vlasy som si nechala spustené a na ústa som si naniesla trochu lesku. Z kresla som si vzala kabelku a išla som.
„Ahoj mami,“ pozdravila som ju medzi dverami a odišla som skôr než niečo stihla povedať.
Prechod z tepla do zimného prostredia mi spôsobil menší šok, ale predýchala som to a vydala sa na cestu. Zabočila som za náš dom a išla som rýchlym krokom po kľukatej cestičke, ktorá sa tiahla popri zamrznutom jazierku. Už bola tma a svetlo vydávali len pouličné lampy. Po chvíľke som sa zastavila pred veľkou budovou. Bola vysoká a celá postavená z priehľadných skiel, čiže všetko v nej bolo vidieť aj z ulice. Bola postavená z desiatich poschodí no len prízemie a prvé dve poschodia boli osvetlené. To bola pravdepodobne reštaurácia. Zvyšok boli kancelárie, ktoré v tejto neskorej hodine neboli obývané.
Ako som tak stála, som si ani neuvedomila koľko tu už stojím a obdivujem túto reštauráciu. Podišla som k dverám, ktoré sa automaticky otvorili a vošla som do luxusnej a vyhriatej reštaurácie. Bola obrovská, mala vysoké steny a na stropoch viseli krištáľové lustre, ktorých bolo v miestnosti asi desať. Podlahu pokrývali mramorové dlaždice a steny boli zdobené zlatom. Predo mnou sa rozkladali desiatky stolov, ktoré už boli obsadené. No vtom som sa zarazila. Všetci boli honosne oblečení a ja som bola v nohaviciach a obyčajnom svetri. Prišlo mi to dosť trápne tak som sa radšej pobrala a predierala som sa stolmi ako v labyrinte. Úporne som sa snažila nájsť Sama, ale nikde som ho nevidela. Všade bolo plno ľudí a šanca že ho nájdem, bola minimálna. A vtom mi to zaplo. Mali sme sa stretnúť pred reštauráciou! V sekunde som sa otočila a rýchlym krokom som sa približovala k vchodovým dverám. Ako som sa tak hnala, som si ani neuvedomila, že priam bežím.
„Au!“ skríkla som keď som na mojom tele pocítila úder.
Ostala som stáť celá šokovaná zo situácie, zdvihla som oči od zeme a zadívala som sa dohora.
„Jé, ahoj, ja no...em...vlastne som ťa išla hľadať!“ sršala som radosťou, keď som sa dívala do Samových očí.
„Ešte že si na mňa narazila,“ usmial sa Sam a venoval mi jemný bozk.
„To áno, ja som totiž zabudla že sa máme čakať pred reštauráciou,“ zahanbene som sa usmiala.
„To nevadí, myslel som si že tu budeš,“ chytil ma za ruku a bez slov ma viedol k nášmu stolu.
Išli sme pár minút, lebo náš stôl bol až na konci miestnosti. Bol to príjemný kútik, kde sme mali dosť súkromia. Sam mi zvliekol kabát a obaja sme sa usadili.
„Mmm...je to tu pekné,“ usmiala som sa keď som si prezerala jedálny lístok.
„To je, vybral som špeciálne tento stôl, aby sme mali dosť súkromia,“ nahol sa cez stôl, aby bol čo najbližšie ku mne a rukou si zakryl ústa „na vlčie záležitosti.“
Zasmiala som sa.
„Tak čo si mi to chcel povedať?“ spýtala som sa už s vážnej ším výrazom v tvári.
„No...bude to ťažké vysvetľovanie, ale poviem ti to. Mala by si niečo vedieť o mojej rodine a ...o mojom...,“ prerušila ho čašníčka v rozprávaní.
„Čo si dáte?“ spýtala sa milým hlasom čašníčka.
Sam sa trochu zachmúril. Zjavne nebol rád že ho prerušila.
„Ja si dám čistú vodu, jesť nebudem,“ oznámila som jej. Nemohla som predsa povedať že by som si dala poriadny kus krvavého mäsa.
„Ja tak isto,“ premyslene sa na mňa usmial Sam.
„V poriadku,“ dokončila čašníčka a odišla so zápisníkom a perom v ruke.
„Takže, kde si to skončil?“ spýtala som sa plná napätia.
„No chcel som povedať o mojom...bratovi,“ zaváhal a cítila som že to nehovorí s radosťou.
„Okej, môžeš pokračovať,“ ešte viac som horela zvedavosťou.
Ako sa Sam chystal dokončiť svoju myšlienku, prišla čašníčka aj s nápojmi a Sam to zaplatil.
„Fajn em...nebudem to naťahovať. Mala by si si dávať na seba pozor lebo...on...on ťa chce zabiť,“ vychrlil zo seba Sam a musel sa oprieť o operadlo stoličky.
onenlizecxwc
(ypdike, 6. 5. 2022 22:23)