7. Návšteva
28. 5. 2013
7.
Návšteva
Mala som pocit akoby ma niekto odrel kladivom po hlave. Ostala som úplne primrznutá ako som mala roztvorené oči dokorán, po chvíľke ma začali páliť.
Nemohla som dýchať. Točila sa mi hlava a rozmazávalo sa mi pred očami. Musela som sa oprieť a stoličku a chytiť sa stola.
„Alice, si v poriadku?“ spýtal sa ma Sam po chvíľke mlčania.
„Ja, ehm...áno...len som trochu zaskočená,“ nevedela som sa vykoktať a vôbec som sa necítila dobre.
Natiahla som ruku za pohárom vody a priložila si ho k ústam. Dychtivo som logala dúšky vody bez prestávky. Za pár sekúnd bola voda z pohára v mojom žalúdku. Jednou rukou som si vzala vreckovkou zo stola a utrela si ňou mokré ústa, i keď som stále v druhej ruke držala pohár. Sam sa na mňa stále pozeral hypnotizujúcim pohľadom a sledoval každý môj pohyb. A náhle som v sebe pocítila zlosť. Celá som sa triasla a oči mi horeli ako oheň. Vzbudil sa vo mne vlčí inštinkt. Pomalým pohybom som vstala od stola a v trasúcej ruke som držala pohár.
„Alice, ovládaj sa, teraz sa nemôžeš premeniť!“ vstal aj Sam a opatrne sa ku mne priblížil.
Čo je? Čo sa to so mnou deje? Nevedela som to zastaviť. Zlosť vo mne kypela. Pohár ktorý som držala v ruke som stále viac a viac stláčala, až napokon pukol a na dlažbu s rachotom popadali črepy skla.
„Alice, prosím ťa sadni si!“ poprosil ma Sam.
Nepočúvala som. Letmo som sa pozrela na svoju dlaň z ktorej vytekali tenké pramienky krvi. Až teraz som si uvedomila že sa na nás pozerajú ľudia z okolitých stolov. So zdvihnutou dlaňou vo výške môjho trupu, som sa s mlčaním posadila na stoličku. Dlaň som si položila na stôl a dívala som sa na ňu bez mrknutia oka.
„Alice, si v poriadku, ukáž ošetrím ti to,“ rýchlo si ku mne prisadol Sam a ruku mi utrel zvyšnou vreckovkou na stole. Potom mi ju na dlaň pritlačil aby zabránil ďalšiemu krvácaniu.
Pozrela som sa mu do očí: „Čo som to spravila? Prepáč ja...ach, som hlúpa a ...,“ zastavil ma Sam a priložil mi prst na ústa.
Mlčala som a po lícach mi stekali slzy.
„To nevadí, nečudujem sa ti, kto by sa nerozčúlil pri takejto správe,“ usmial sa a jeho úsmev a trochu upokojil a rozveselil.
„Ach, asi máš pravdu, ale...prečo? Čo som urobila?“ zotrela som si slzy a už pokojne som mu položila otázku.
„Rád by som ti odpovedal, ale mali by sme pozametať to sklo,“ usmial sa a pozrel sa na zem, kde boli rozsypané črepiny.
„Tak fajn,“ odvetila som.
Sam zavolal čašníčku, aby to pozametala a dal jej tringelt za pomoc.
„Hotovo,“ oznámil mi keď na zemi nebolo ani omrvinky.
„Čo ruka?“ náhle sa spýtal.
Opatrne som z nej stiahla vreckovku, i keď už vôbec nebolela.
„Je v pohode,“ oznámila som mu s úsmevom.
„Ešteže sa nám rany rýchlo hoja,“ vzal si do rúk moju dlaň a jemne ju pobozkal.
Na ruke už nebola žiadna krv ani chrasty. Ostali na nej len bledé jazvy. Nám vlkolakom sa rany hojili expresne rýchlo a to bola aj výhoda.
„No a odpovieš mi?“ spýtala som sa po chvíli.
Sam si sadol oproti mne, tak ako sme sedeli pred mojím výbuchom.
„No...v podstate ti nemám ani čo povedať,“ odvrátil zrak.
„Nie? A prečo? Myslím že toto si zaslúži vysvetlenie,“ podpichla som ho.
„Dobre vysvetlím ti to. Vysvetlenie je takéto, že ja vlastne ani neviem prečo to chce spraviť!“ povedal naštvane.
„Čo? On ti to nepovedal? Počkať, počkať...toto my musíš vysvetliť od začiatku,“ ostala som zmätená.
„Fajn. Poviem ti to celé. Už od začiatku čo si začala chodiť na našu školu sme vedeli že si vlkolak, lebo sme ťa vycítili. No a ako v každej svorke, tak aj v tej našej som musel povedať že sa objavil nový vlkolak. Nepoznal som ťa, no keď sme sa lepšie spoznali, povedal som rodine teda našej svorke, ako sa voláš a tak. No a môj brat ťa spoznal podľa mena. Nechápal som ako ťa môže poznať a tak som sa to snažil zistiť, no on len povedal že sa dozviem neskôr. A nakoniec ma varoval, že sa s tebou nemám stretávať, lebo si nebezpečná a spoločne chcel aby sme ťa zabili. No stále mi neprezradil prečo,“ šepkal Sam tak že som ho takmer nepočula.
Ostala som ako obarená. Všetky tieto skutočnosti boli pre mňa veľmi dôležité.
„A prečo si mi nepovedal že si to vedel?“ spýtala som sa trochu šokovaná.
„Čo? Že si vlkolak?“ spýtal sa s úsmevom.
Prikývla som.
„Lebo som to nechcel rozoberať a navyše by som sa prezradil,“ povedal pokojne.
„Aha, no vlastne ja som nevedela že si vlkolak, iba som vedela že nie si človek. Vieš naša svorka je takpovediac rozpadnutá a skôr sa v nej riadi každý sám, iba ak je nejaký problém tak sa spojíme,“ odhalila som pravdu našej rodiny.
„Aha no...my tiež nie sme úplný,“ prerušil moje myšlienky.
„Prečo? Čo sa stalo?“ naliehala som naňho.
„Naši rodičia zahynuli, keď som bol malý a preto našu svorku tvoria len súrodenci a ďalšie predkolenia vlkolakov našej rodiny, ktorý už nie sú medzi nami,“ cítila som v jeho očiach smútok.
„Ach, to mi je ľúto, prepáč,“ odvetila som. Nevedela som čo mám na to povedať.
„To nič bolo to už dávno,“ usmial sa.
„Prepáč nechcem ťa súriť, ale je už dosť hodín. Myslím že by sme už mali ísť,“ povedala som s očami sklopenými na hodinkách, ktoré boli obmotané na mojej ruke.
„Fajn, máš pravdu,“ opäť ma zahrial svojim úsmevom Sam.
Obaja sme vstali od stola a mlčky sme odišli z reštaurácie. Ako sme sa predrali cez zapratanú plochu reštaurácie ocitli sme sa pred vchodovými dverami vonku. Jemne ma chytil svojou horúcou rukou a spoločne sme si vykračovali po cestičke, smerom k parkovisku. Po chvíľke sme stáli vedľa jeho auta.
„Sadaj, zveziem ťa!“ s úsmevom mi dal povel a otvoril mi dvere na prednom sedadle vedľa spolujazdca.
Neisto, ale usmiata som nasadla do auta a Sam naštartoval auto. Pomaly sme sa viezli nočnou ulicou ktorá mi miestami naháňala strach. Celú cestu sme boli ticho. Nechcelo sa mi moc rozprávať. Hlavu som mala plnú myšlienok na dnešný večer. Všetko to bolo veľmi zložité.
„Tak a sme tu,“ vytrhol ma z myšlienok Sam.
Odlepila som hlavu od okna celá šokovaná. Vôbec som si neuvedomila že už som doma a ani to, ako to ubehlo.
„Tak vďaka,“ oznámila som mu a vyšla som z auta.
Nasledoval ma aj Sam a pri bránke domu sme sa zastavili a zadívali sme sa do očí toho druhého. Mlčky sme na seba hľadeli, no aj to ma fascinovalo.
„Tak zajtra v škole,“ prerušil ticho Sam a jemne ma pobozkal na pery.
„A...ahoj,“ vyjachtala som zo seba. Ešte stále som si na to nevedela zvyknúť.
Keď som prišla do vnútra domu, všade bola tma a ticho. Mama už asi spala, tak som potichu odkráčala do svojej izby. Pripravila som sa do postele a vhupla som pod perinu. A tak som aj zaspala.
Druhý deň prebiehal úplne normálne ako každý iný. Ráno mi mama oznámila, že si pôjde dnes hľadať prácu, lebo ju už nudí sedieť doma a že vraj dnes nebude dlho doma. Príde až večer. Škola bola tiež v pohode, ale nečakaná písomka z fyziky asi nedopadne úplne najlepšie, ale z toho som si ťažkú hlavu nerobila. Jessica sa opäť zabávala na Jimovi, o tom jeho priznaní a mne to už vôbec neprišlo vtipné.
„Em...Jess, mohla by som dnes sedieť inde?“ spýtala som sa po vyučku, keď sme čakali v rade na obed.
„Prečo? Kde?“ spýtala sa trochu vyčítavo.
„Vedľa tamtoho chalana,“ ukázala som prstom na stôl kde už sedel Sam tak ako zvyčajne.
„Oú...nepovedala si mi o ňom,“ potmehúdsky sa zasmiala a prstom ma štuchla do ramena.
„Ach...dobre potom ti všetko vysvetlím, ale dnes s ním musím naozaj niečo prebrať,“ zagúľala som očami.
„No fajn,“ vyškerila sa Jessica.
Prevzali sme si obed a ja som odišla smerom k Samovi.
„Ahoj, môžem?“ spýtala som sa pobavene a automaticky som si prisadla.
„Jasné, ahoj,“ odvetil Sam a popritom si krájal kura.
„Tak čo, zistil si niečo?“ spýtala som sa ho, keď som si vyberala jedlo z ponuky na mojej tácke.
„Nič, nechce sa o tom rozprávať,...prepáč,“ povedal sklamane Sam.
„To nič, snáď...to čím skôr zistím,“ povedala som mu a pustila som sa aj ja do mäsa na mojej tácke.
Obed prebehol v poriadku. Po zvyšok obedu sme skôr preberali školu. Nechcela som sa baviť o vlčích záležitostiach, pretože som nechcela, aby to náhodou započul niekto z okolitých stolov. Tu sme nemali také súkromie ako včera v tej reštaurácii. Keď sme dojedli, odišli sme z jedálne a dohodli sme sa že sa počkáme pred školou. Išla som smerom k mojej skrinke a vyťahovala som si kľúče z vrecka nohavíc.
Obliekla som sa a vyšla som pred školu. Vonku jemne fučal vetrík a niesol so sebou aj chumáčiky snehu, ktoré nepríjemne vrážali do tváre. O chvíľu prišiel aj Sam.
„Ahoj,“ pozdravil ma a venoval mi jemný bozk.
„Ahoj...počuj, em...dnes pôjdem preši, chcem sa trochu prejsť,“ oznámila som mu. Potrebovala som trochu premýšľať.
„Aha...okej, tak sa maj,“ oznámil mi s ľahkosťou a opäť ma pobozkal.
Každý sme išli svojou cestou a ja som prešla na druhú stranu ulice. Pomaly som sa vliekla a pozorovala som šľapaje otlačené na zasneženom chodníku. Potrebovala som si trochu prevetrať hlavu. Posledné udalosti ma dosť zaťažovali. Potrebovala som sa nad tým zamyslieť.
Išla som asi pätnásť minút, ale trochu ma pobolievali nohy. I keď som vlkolak, ale akoby psychický nával pôsobil aj na moje telo. Ocitla som sa pred našim domom a rýchlo som vošla dnu. Nebolo mi zima, ale padajúci sneh ma už štval.
„Ahoj mami!“ vykríkla som do prázdneho domu. Až teraz som si spomenula že mama nie je dnes doma.
Vošla som do obývačky, cez ktorú som sa prešla rovno do mojej izby. Zabuchla som za sebou dvere a školskú tašku som šľahla na zem. Posadila som sa do kresla a chvíľu som len tak mlčky sedela. Zrazu som začula zvonček. Vstala som z kresla a rýchlim krokom som sa presunula do chodby. Kto by to mohol byť? Že by Sam? Ale veď na dnes sme neboli dohodnutý.
Trochu som si v zrkadle upravila vlasy. Stlačila som kľučku a otvorila som dvere. Predo mnou stál neznámy muž. Na koži mi naskočili zimomriavky.
„Ahoj, návšteva!“ vykríkol a zlomyseľne sa usmial.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.