8. Vysvetlenie
30. 5. 2013
8.
Vysvetlenie
Ostala som primrznutá medzi dverami. Nevládala som prehovoriť. Civela som na toho muža s vypúlenými očami až ma začali páliť. Jemne som zamrkala a postavila som sa rovnejšie.
„Kto ste?“ vydrala som zo seba.
Bol starý asi ako Sam, možno ešte mladší. Jeho nebeské oči svietili z bledej tváre a na čiernu ofinu zľahka dopadali snehové vločky. Nevyzeral strašidelne, ale cítila som že neprišiel s dobrými úvahami.
„Už dlho som čakal na túto chvíľu,“ zlomyseľne sa zasmial a pomalými krokmi sa ku mne približoval.
Zľakla som sa. Začala som ustupovať krok po krôčiku. Celá som sa triasla.
„Pýtala som sa kto ste?!“ zvreskla som a zastavila som sa v strede chodby. Postavila som sa do obranného postoja a čakala som čo odpovie.
„Len pokoj Alice, nebude to bolieť. Iba ťa rýchlo zabijem a všetko bude tak ako má byť,“ škodoradostne sa usmieval.
Zastavila som sa. Pri týchto slovách som prestala dýchať. Akoby ma niekto vypol a odložil na policu ako hračku. Čo sa to tu deje? Kto to je? Mám obrovský strach. Ale veď som vlkolak, nezľaknem sa obyčajného človeka! Nahovárala som si. Iba ak...nie určite je to len človek, žiadny netvor. Vzchopila som sa a jedným krokom som sa k nemu priblížila.
„Pýtala som sa kto ste a čo tu chcete?!“ zúžila som oči a pripravovala som sa na útok.
„Som Ian Mayer!“ vyvalil zo seba.
A teraz som si to uvedomila. To je Samov brat. Prišiel si po mňa. Striasla som sa pri predstave, že by som mala zomrieť v zuboch Samovho brata. A to nedovolím.
„Prečo si prišiel?“ zrevala som.
„Nepovedal som to dosť jasne? Zomrieš, preto som tu,“ zaškeril sa Ian.
„Prečo? Čo som ti to pekla urobila?“ jačala som a začala som sa k nemu približovať. Tento krát som sa už nechcela ovládať.
„Ty nevieš? Tak ja ti to teda poviem!“ v zlomku sekundy bol z neho vlkolak a z očí mu šľahali plamene.
Pri jeho premene sa zväčšil, tak že zabral celú chodbu a zhodil pri tom stoličku. Jemne zavrčal a opäť som pocítila strach.
„Tak vysvetľuj ja si počkám,“ prikázala som mu.
„Nie je čas, aj tak ti to nepomôže!“ vykríkol a rýchlosťou blesku sa na mňa vrhol. No keď sa ma v sekunde dotkol premenila som sa na vlkolaka a to spôsobilo, že som ho obrovskou silou odhodila a cez malé vchodové dvere sa pretlačil von do predzáhradky. Aj ja som sa pretlačila cez dvere za ním a postavila som sa pred neho. Pomaly sa zdvíhal zo zeme a otriasal si kožuch. Moje rozzúrené oči sa zabodávali do jeho pohľadu. Zdvihol sa zo zeme a v obrannom postoji mlčky stál predo mnou.
Jemne som zavrčala a vycerila svoje ostré tesáky ako britvy, aby som mu navodila pocit strachu. Ťažkými krokmi sa opäť začal približovať.
„Nepribližuj sa!“ vykríkla som. Chcela som vedieť aký má dôvod na to, aby ma zabil.
Len drsne zavrčal, no neprehovoril ani slova.
„Vysvetľuj! Veď ja som ty nič neurobila!“ zvýšila som hlas ešte o oktávu vyššie.
Mala som pocit, že sa rozplačem. Už som nevládala. Nechápala som túto hru. Chcela som počuť vysvetlenie.
„Zavraždili ste mojich rodičov!“ prehovoril a pritom vydal zvuk podobný zavrčaniu.
„To nie je pravda! O čom to hovoríš?!“ táto informácia ma zarazila.
„Je to všetko tvoja chyba! A teraz za to draho zaplatíš!“ zvrieskol a vrhol sa na mňa.
Pocítila som jeho horúce laby na svojej hrudi. Dýchal mi do tváre a v rýchlosti sa priblížil k môjmu krku. Už som cítila len ostrú bolesť na mojom krku. Podráždene som zaskučala od bolesti. Nevládala som. Tá bolesť ma ubíjala.
No vtom som začula vrčanie. No to nevydával Ian. Bolo to počuť z diaľky.
„Odstúp od nej, ak nechceš dopadnúť zle!“ prehovoril cudzí hlas. No nebol cudzí. Bol to Sam. Spoznala by som ho aj v kóme.
Ian prudko zavrčal a odstúpil odo mňa. Ja som stále ležala na zemi a zvierala sa v bolestiach. Rozhodla som sa premeniť do ľudskej podoby. Za chvíľu som už ležala na snehu ako človek a zacítila som studený sneh ktorý sa vpíjal do môjho oblečenia. Rozmazane som videla pred sebou aj Iana ako človeka.
„Alice, Alice počuješ ma? Si v poriadku?“ začula som Samov hlas. V momente som sa za hlasom otočila a skláňal sa na do mnou. Podobal sa na Iana. Nebolo pochýb že by neboli bratia.
Horúcimi rukami ma posadil na zem a zadíval sa mi na krk. Do rany mi padal ľadový sneh a to moju bolesť ešte zvyšovalo. Sam naďalej hľadel na moju radu a v očiach mal hnev.
„Ty hajzel!“ zreval Sam a vrhol sa na Iana.
Sam ho pritlačil k zemi a Ian sa nedokázal vykrútiť zo Samovho zovretia. Bála som sa. Mlčky som sa na nich dívala a pritom som mala o Sama strach.
„Len pokoj, nič jej nie je,“ snažil sa Ian vysloviť, no krk mal priškrtený.
„Ešte raz sa jej dotkneš, a prisahám že ťa zabijem!“ ešte viac sa rozzúril Sam.
„Upokoj sa Sam, okej,“ odvetil ustráchano Ian.
Sam sa postavil a pribehol ku mne. Posadil sa vedľa mňa a objal ma okolo pliec.
„A ty zmizni!“ skríkol napokon Sam na Iana.
Ian len zavrtel hlavou a v sekunde sa stratil. Sam ma tuho objal a zahľadel sa mi do očí.
„Poď je tu zima,“ vstal na rovné nohy a chytil ma za ruku.
Zdvihla som sa aj ja spoločne sme odišli do vnútra. Bolesť stále neunikala, priam naopak. Zväčšovala sa. V chodbičke som sa vyzula a oprášila som sa od snehu. Sam ma odviedol do kuchyne a posadil ma na stoličku. Zima mi nebola i keď som mala všetko mokré, ale prvoradá bola pre mňa rana.
„Ukáž, ošetrím ti to,“ povedal Sama s vlhkou vreckovkou mi zotrel z krku krv a nečistoty.
„Au...to bolí,“ stonala som od bolesti.
„Prepáč, vydrž chvíľku,“ pobozkal ma na mokré čelo a na ranu mi nastriekal dezinfekciu. Opäť ma trhlo od bolesti.
„Ako si vedel čo sa deje?“ spýtala som sa pochybovačne.
„Vycítil som to,“ odvetil Sam.
Asi o hodinu odišiel Sam a ostala som sama doma. No vtom som začula zvonček. Trochu som sa zľakla, ale išla som otvoriť.
Vo dverách stála usmiata mama.
„Tak vysvetľuj!“ prikázala som jej vo dverách
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.